Květen 2011

Zabudnúť..

1. května 2011 v 21:09 | Alinia |  Príbehy


a bolo to.. Majster ma schytil za ruku, pošepkal mi slová "Si pripravená" a už nič iné som nechcela počuť. Slzy sa stratili, mama a otec boli preč. /Som zlá, hrozná a nikdy si to neodpustím. Nie! Myšlienky ma zabíjajú, keď budem to stvorenie, nikdy nebudem musieť cítiť ľútosť, bolesť./ Naposledy mi dal malú pusu na líce, pošepkal nejaké slová a zacítil moju vôňu. Slová zneli "Ak sa to nepodarí, nehnevaj sa na mňa, nedokážem vždy všetko zachrániť" a zakusol sa. Hrozná bolesť, nechcela som ju cítiť ale predsa sa mi túlala všade, každou žilou, každou bunkou a každou smietkou v mojom tele. Až napokon došla k môjmu srdcu. Moje oči sa otvorili, no bola som ešte oslabená, Majster mi ešte stále pil krv a ja som mala chuť ho odstrčiť "Prestaň, prosím" povedala som šeptom a zničeným hlasom. Nechcel prestať. Stále som mala menej síl, krv sa vytrácala a zuby mi narástli, "Prosím!" zakričala som a z posledných síl som ho odhodila svojími rukami. Odhodila som ho až na koniec dlhej chodby /Ja som silná! Ja som upírka!/ pomyslela som si, bežala som k nemu no nohy ma nepočúvali "Čo sa to deje, majstre?" spýtala som sa. On len pomykal plecami, schytil ma a behom ma niesol do tmavej miestnosti. Nebála som sa, videla som tam. Zrazu som niečo zacítila, krásna vôňa, ktorá mi do nosa až priam vrážala a zrazu som dostala pocit agresivity. Doniesol ma k tomu telu povedal "Pi!" a ja som začala piť. Pomaly som dostávala viac a viac sily. O ženu na tom stole som sa nezaujímala. Keď už bola úplne vycucaná postavila som sa na svoje nohy a pozrela som sa na telo tej ženy, ktoré nemalo už ani kvapku krvy. Bola to moja sestra "Plakala by som, keby som mohla. Prečo ona?" spýtala som sa "Pretože ona je jediná, ktorej si to povedala. Ja som to vedel, no keby som ju zabil ja, bolo by to drastické" povedal svojim zlým hlasom. "Moja rodina je preč, všetko je preč, a ty dúfaš, že sa do Teba zamilujem?" pozrela som sa na ňho. Nikdy som ho nemilovala, no predsa som ho chcela mať rada, aby som bola týmto čím som teraz. /Ale aj tak, moja rodina, moja minulosť, priatelia sa majú vystriedať s týmto lotrom?/ "Nie!" zakričala som na celú miestnosť a zrazu som bola preč, pri mojom bývalom frajerovi, ktorý hrob bol malý, ale jeho rodina ho tam chodila navštevovať každý deň. Sviečky svietili. Snažila som sa ísť niekam inam, ale ak by som išla kamkoľvek, tak by si ma našiel, zabil by ma ten majster. Chytila som dýku, ktorú som mala v opasku a stočila som ju oproti sebe. Zaťala som ju do seba a svoje už mŕtve srdce som prepolila. Žila som stále, rana sa ucelovala. Už viac nešlo spraviť. Nemohla som sa zabiť. Teleportovala som sa k mojej láske do truhly a zostala som tam. Dýkou som spravila dieru do truhly a zasypala ma hlina. Vedela som tam prežiť. Prejsť hore, ale stále som musela držať svoju lásku ruku v ruke a nikdy ho nepustiť. Nemyslela som na to, že by ma tu niekto našiel. Jeho rodičov pachu odolám. A tak sa aj stalo. Nikdy som sa nevyhrabala.

...

Odporučujem:
Nechci vedieť čo sa s tebou stane ak skopíruješ niečo z tohoto blogu.. Osobne Ťa chytím a omlátim o najbliššie auto.. A zavolám si ochrancov Autorských práv a oni mi pomôžu.. Vypátram SI ŤA! Ty nezbedná zlá, veľmi zlá duša..